Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Obec Hradište - okres PartizánskeHľadať
 
 

História futbalu v Hradišti v spomienkach pánov Jozefa Fodoru-Šustre a Pavla Masára.

 

 

   Do našej dediny sa futbalová hra dostala okolo roku 1930-35, prostredníctvom mladých chlapcov, študentov, ktorý študovali na školách v Bratislave, Trenčíne, Nitre, Prievidzi, kde túto hru odkukali na športových štadiónoch a snažili sa ju cez školské prázdniny prevádzať aj doma. Boli to najmä bratia Baránikovci, Lajoš, Pišta a Laco, Ďurina Števo, Gašparík Jano z domácich chlapcov sa k ním pridali Masár Jožo, Straka Peter, Fodora Mišo, Miklaš Števo, Kopčan z Látkoviec, Kližan Mišo. Občas sa chlapci doplňovali so susedných dedín, hlavne Skačian a Dolných Vesteníc.

   Táto mládež nebola organizovaná v kluboch ani registrovaná. Zápasy so susednými bližšími i vzdialenejšími dedinami sa dojednávali pre vzájomné odohratie, raz v jednej a v odvete v druhej dedine, za určitú úhradu " 30 až 100 korún". Na zápasy do bližších dedín sa chodilo peši, alebo neskoršie na bicykli alebo na konských vozoch. Také najzaujmavejšie zápasy sa hrávali s Brezolupami, kde pri jednom takom stretnutí v Brezolupoch zlomili nohu našému hráčovi Baránikovi Števovi. Ďalej s Uhrovcom, Skačanmi, Dolnými Vestenicami, Oslanmi, Šimonovanmi (dnešné Partizánske) a ďalšími. Taktiež boli v oblube zápasy v rámci dediny, horný koniec proti dolnému koncu. Pričom zásadou bolo, že od Mikovského ( cesta medzi domom Kurile a Švarce) na Baťovany bol dolný koniec a smerom na Vestenice bol horný koniec. Väčšinou týchto súbojov vyhrával dolný koniec, ktorý mal vždy viac reprezentantov schopných pre futbalovú hru.Výstroj si každý hráč musel zaobstarať sám, hlavne bagandže, prípadne trampky, trenirky rôznej farby, čo kto mohol zohnať. Spoločnosť hráčov bola pestrá, futbalové ihriská samozrejme nevyhovujúce, ale o to húževnatejšie boli súboje o futbalovú česť svojej dediny. Stará garnitúra hráčov postupne vypadávala a za nich nastupovali postupne mladší hráči, inak dobre známi ako Utekal Jožo, Fodora Jožo-Ludvíke, Gašparík Mišo, Gašparík Palo, Valúch Kalman, Kňaze Jano-Minárike, Cagáň Jano, Kňaze Jano-Benbíne, Krajčo Jozef, Fodora Jožo-Šustré, Habala Laco, Farský Jožo, Smatana Jožo, Humaj Lojzo a Kližan Jožo.  

   Vo vtedajšej dobe pri dôležitejšom zápase si jednotlivé dediny na doplnenie lepších hráčov požičiavali.Tak zo Skačian dosť často hrávali za Hradište Drndzík Jožo zvaný-Jolinko, Jožo Hudec zvaný- Papučiar, z Dolných Vesteníc to bol najmä Ferko Linek, Šoka, Caňo Jano, Podlucký a ďalší. Táto futbalová partia spolu hrávala takmer až do vypuknutia II.sv. vojny roku 1940, kedy boli športové hry, spoločenské zábavy a vôbec akcie, kde sa zhromažďovalo väčšie množstvo ľudí velmi obmedzené.

   Tradičným ihriskom pre futbal v našej obci bola Dedová. Treningy sa uskutočňovali na Pravdovej skale, alebo v Koryte, kde bol kúsok miesta pre stávanie kráv vyhnaných na pašu. Nevýhodou ihriska na Dedovej bolo to, že kopec na vrchole nebol rovný ale oblý a tak pri prudšom kopnutí lopty na jednú alebo druhú stranu ihriska lopta letela až na Zaháje alebo Úzku a pokial sa dopravila späť do hry, nastala aj štvrť hodinová prestávka. Trampoty z ihriskami neboli len v našej dedine. Napr. v Dolných Vesteniciach bolo ihrisko nad školou a také oblé, že sa brankári medzi sebou nevideli  a gól, ktorý sme tam pri takom jednom zápase dostali, padol do brány z čerešne.V Skačanoch sa hrávalo na placi-Pri Trijici. Bolo to ihrisko širšie ako dlhšie a malo niekolko záludností. Pri jednej bráne rástli velké košaté lipy, ktorých konáre presahovali asi 3 metre pred bránu. Pri druhej bráne mal obecný kováč Kopál uskladnenú mláťačku s elevátorom. Pri jednom zápase, ktorý sme hrali v Skačanoch, sme dostali 3 góle tým spôsobom, že skačiansky útočníci mali šikovne nacvičenú strelbu do konáru lipy vyčnievajúceho pred bránku, od ktorého sa odrazená lopta mikla tesne pod hornú žrď do brány a nedala sa prakticky chytiť. Ďalšie dva góle sme dostali odzadu tak, že šikmo nastrelená lopta sa odrazila od bočnej strany elevátora stojaceho tesne za bránou naspäť do ihriska a keďže vtedy sieti nebolo, aby sa dalo posúdiť odkial lopta do brány padla, góle aj napriek dlhotrvajúcemu hádaniu  platili.  Prehrali sme vtedy 5:3.  V Brezolupoch sme dostali gól spoza kozla, ktorý zasahoval do ihriska medzi bránou a rohom.  Takýchto kurióznych prípadov sa stávalo dosť na vtedajších neregulérnych dedinských ihriskách.

   Po skončení vojny v roku 1945 sa športový život v našej dedine pomali oživoval. No stále ešte iba živelne-neorganizovane. Najväčšie ťažkosti boli z vybudovaním zodpovedajúceho ihriska, čo v tedajšej dobe nebolo možné uskutočniť z dôvodu, že požiadavky športovej mládeže neboli vtedajším narodným výborom rešpektované. Národný výbor bol toho času zložený zo starších ľudí, ktorý nemali pochopenie pre zabezpečenie uvolnenia vhodnej plochy na ihrisko. Všade sa narážalo na problém súkromnej ornej pôdy a tým sa samozrejme aj oddialovalo založenie telovýchovnej jednoty a registráciu futbalového oddielu v dedine.

   V období rokov 1945-1955, po odchode niektorých starších hráčov prišli mladší a bolo ich hodne. Podoliak Michal, Podoliak Jozef-Finance, Ištván Pavel, Dolný Pavel, Mäkýš Rudolf, Krajčo Michal, Podkamenský Jozef, Cvešper Anton, Šnírer Anton, Ištván Štefan, Habala Anton, Minárik Ján, Fodora Peter, Škvarenina Jozef, Habala Vojtech, Matejček Jozef, Gálus Anton, Mäkýš Jozef, Týleš Milan, Týleš Vincent, Humaj Viliam, Dolný Ján, Valúch Ladislav, Fodora Palko-uček, Záhon Milan, Záhon Ladislav, Cagáň Stanislav, Cvešper Michal, Kližan Pavel, Chlba Vincent, Chlba Pavel, Habala Štefan, Habala Rudo, Šáiarik Pavel, Habala Edo, Týleš Pavel, Ištván Tono, Utekal Palo, Kuril Vilo.

   Výhodou našej dediny bolo aj to, že sa nachádzala v blízkosti mesta Šimonovany-Baťovany, kde bol futbal na dosť vysokej úrovni, hrávalo sa za slov. štátu v národnej lige, kde títo mladí chlapci mali možnosť odkukať futbalový kumšt a poučiť sa, čo aj vo velkej miere využívali chodením na zápasy peši alebo na bicykli. Tu naši futbalisti mohli obdivovať vinikajúce výkony vtedy známych a slávnych hráčov-Modory, Jokl, Venutti a ďalších. V snahe napodobniť ich, sa u nás futbal hrával čoraz častejšie a žzačalo sa už aj cielavedomejšie trénovať. K zohratiu priateľských zápasov sa využívali hlavne jarné a letné nedele. Cez tieto mesiace sa i tréningy vykonávali častejšie, hlavne v podvečer, niekedy až do noci, lebo naša mládež vtedy okrem školských povinností musela vykonávať a rôzne domáce a poľné práce na hospodárstvach svojích rodičov a až po skončení týchto sa mohla venovať športu.

   Keďže sme chceli držať krok vo futbale s inými okolitými dedinami, museli sme vybudovať vyhovujúce ihrisko, aby sa bolo možné prihlásiť do súťaže a zaregistrovať. Doterajšie ihriská - na Dedovej, Pravdovej skale, pri vode-Teplé Piesky na Spájach alebo v Mikšinách kde sa všade hrávalo a trénovalo, nepripadali do úvahy. Jedine Koryto, kde ako som už prv spomínal líhavali kravy ako tak vyhovovalo,  začalo sa z jeho úpravou, ktorá spočívala v tom, že sa odkopala vyvýšená časť pasienku vedľa starej hradskej a zasypali sa jamy a priehlbne ktoré sa na tomto priestore nachádzali. Všetko toto sa robilo lopatami, krompáčami a motykami ručne, čím vznikla ako tak upravená ploch asi 35-40 m široká a 60 m dlhá, čo však ešte predpisom a parametrom ihriska pre registráciu nestačilo. Okrem toho, cez ihrisko viedla krížom cesta na Širokú a tiež okolitý vlastníci rolí a iný zlomyselníci každú chvíľu odpílili alebo dolámali brány, takže sa tieto museli pravidelne pred každým zápasom opravovať. Tak ako boli ťažkosti z ihriskom, ešte väčšie boli s výstrojom.  Ako som už prv spomínal, každý hral v tom čo si z domu priniesol. Košele a trenírky každý inej farby. Prakticky vždy bolo nutné aby jedno mužstvo hralo bez košiel, aby sa hráči medzi sebou ako tak rozpoznali. ostatná výstroj- futbalová lopta, kopačky, štulcne sa zaobstarávali všeliako. Do značnej miery pomohlo aj to že dvaja aktívny hráči futbalu u nás a to Habala Laco a Kuril Vilo pracovali v Bratislave, na nedelu chodievali domov, odkial prinášali rôznu výstroj. Jeden kopačky, futbalové štulcne, futbalové lopty, druhý zasa dresy, hlavne košele. Boli to už staršie obnosené veci, ale u nás spĺňali svoj účel. Vela raz sa stalo že futbalová lopta praskla, musel sa zašívať plášť a lepíť duša priamo na ihrisku pčas zápasu. Prvé dresy ktoré priniesol Kuril Vilo odkialsi z Bratislavy, boli trenírky farby červenej a košele modré s velkým  bielim písmenom H na prsiach. Vtedy sa už hrali zápasy na čiastočne upravenom ihrisku v Koryte. Jeden z takých dôležitejších zápasov sa hral v roku 1952 s Bánovcami, ktorý sme doma vyhrali 2:1, potom povedali bánovčanci že za nich hrali len hráči z Vystrkova ( volakedajšia chudobná štvrť Bánoviec). Ale keď na oplátku sme vyhrali aj u nich 2:3, už nemali žiadne komentáre a nebolo im od hamby do reči. Z velkého počtu mladých chlapcov sa dalo vybrať dobré mužstvo, ktoré robilo česť hradištskému futbalu už aj preto že niektorý naši chlapci vtedey už hrávali za organizované mužstvá ako Habala Edo a Týleš Palo v Skačanoch a Šiarik Palo v Dolných Vesteniciach.

   Našim vtedajším najčastejším  súpermi boli mužstvá Skačian, Dol.Vesteníc, Návojoviec, Vel.Bielic, Sučian, Brezolúp, Hor.Vesteníc,  Div. Nov. Vsi, Kamenca a ďalší.

   Podstatný obrat k lepšiemu nastal v roku 1951 keď sa vytvoril prípravný výbor v zložení: Podoliak Michal, Straka Peter, Struhár Stano, Habala Edo, ktorý položil základy dnešnej TJ. Vypracoval sa plán výstavby futbalového ihriska a organizovane zabezpečoval futbalové zápasy. V roku 1954 bol v našej dedine dobudovaný vodovod. Velká, asi 800-m3 halda dolomitu z výkopu čerpacej stanice poslúžila na vyrovnanie priehlbne Koryta takmer do úrovne starej hradskej, ktorej zbytok sa rozoral a vzniknutá plocha bola zodpovedajúca na vybudovanie regulérneho ihriska v takom rozsahu ako je v súčasnosti.

 

Rok 1962 výstavba kabín a ihriska

 

páni Selucky Alojz st.   a 1. predseda TJ. SOKOL Hradište Straka Peter pri výstavbe kabín

 

Rok 1962- výstavba kabín a ihriska

 

   V zimnom období roku 1956, tesne pred dokončením výstavby futbalového ihriska bola v našej dedine založená telovýchovná jednota a futbalový oddiel TJ SOKOL HRADIŠTE prihlásený k registrácii u Okresnej telovýchovnej organizácii v Partizánskom lV. triedy.

 

 

Pán futbalista Masár Pavel  " lajnuje" novo budované ihrisko

 

páni Utekal-Šiarik-Kližan pri budovaní ihriska

 

 

 

  Toto všetko sa dialo za činnosti prvého predsedu TJ pána Straku Petra a členov Fodoru Jozefa-Šustre, Minárike Jána, Habalu Antona, Struhára Stanislava, Fodoru Jozefa ml. a ďalších obetavých občanov. Prvý súťažný zápas hrali naši futbalisti v Krásne. Druhý na "domácej pôde" v Skačanoch(nakoľko ihrisko nebolo ešte dokončené) s T.J. Žabokreky "B" Údajne oba zápasy sme výhrali!!?. K ukončeniu výstavby ihriska veľmi prispeli ako zložka naši požiarnici, ktorý na zaplatenie prác na úpravu terénu urobili v obci zbierku / vybrali okolo 10 000 Kčs/.

 

s prava: pani Panáčková a pani Straková " strynka"- verné fanúšičky futbalu.

 

Za vhodné je pripomenúť napr. že pani Straková Veronika " strynka" ako sme ju všetci volali, sama uplietla siete na futbalové bránky. V roku 1957 vzniká v obci závod na spracovanie dolomitov ACZ n.p. Nitra. Tento závod prevzal nad  Našou TJ patronát a došlo ku zmene názvu našej TJ zo SOKOL Hradište na TJ TATRAN  ACZ Hradište. V tomto závode pracovalo okolo 30 naších občanov, ktorí spolu  so športovcami a funkcionármi a ďalšími obetavými občanmi cez soboty a nedele chodili na brigády za TJ a zarobenú mzdu venovali v prospech TJ..ACZ poskytovali aj auto na prepravu hráčov a fanúšikov.

   O futbal v našej obci v tomto období bol mimoriadny záujem. Naši futbalisti po jednoročnom pôsobení vo IV. štvrtej triede postúpili do III. triedy. Veľmi úspešne hrali oputovný pohár SNP. Na jeho počesť tu prebiehala súťaž vo futbale .Jeho prvým držiteľom v r. 1945 bol klub ŠK BAŤOVANY, v rokoch 1946-1947 juhoslovanské mužstvo SFD SLAVEN BOROVO. V roku 1948 získali trofej TS TOPOĽČANY. Posledným držiteľom pohára sa stala TJ TATRAN HRADIŠTE, ktorý ho získal trikkrát za sebou v rokoch 1958-1959-1960. V tomto období takmer polovica naších občanov bola organizovaná v TJ a medzi nimi i niekoľko žien. V roku 1962 postaviíli športovci za pomoci ďalších obetavých občanov pri ihrisku kabíny ato na moste cez poto ktečúci z Luhov.

   Z úspechmi na ihrisku rástol aj počet divákov, ktorí povzbudzovali naších futbalistov. Veľký počet fanúšikov nechodil na zápasy len doma, ale aj na súperove ihriská autobusom s vlečkou. Najprítťažlívejšie zápasy  boli so Skačanmi, Návojovcami, Dol. Vestenicami a Brezolupami.

 


 

virtualny cintorin

dnes je: 19.7.2019

meniny má: Dušana

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka